Dnes je sobota, 24.september 2022, meniny má: Ľuboš, Ľubor
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Petra Polnišová: Viem žiť iba s tým, že slnko zasvieti

september 19, 2022 - 09:33
Charizmatická Petra Polnišová by bez humoru nevedela ani dýchať. Patrí medzi jej základné životné piliere a okrem neho pracuje na svojom zdraví, venuje sa svojím synom a účinkuje aj v seriáli Pán profesor.
Foto: 
Tv Markíza

Stretávame sa v čase začiatku nového školského roka. Ako vnímate vy nové začiatky? Máte ich rada alebo preferujete život v zabehnutých koľajách?

Ja zbožňujem nové začiatky. Človek pocíti novú energiu, nevie čo ho čaká a môže sa tešiť, čo sa z nastávajúceho obdobia vyvinie, ale nečakám na tie podľa všeobecných noriem. Napríklad nový rok, september a tak. Ja si vytváram vlastné méty a začiatky, lebo som impulzívny typ, dalo by sa povedať, že začínam vždy niečo nové niekoľkokrát do roka!

V seriáli Pán profesor stvárňujete učiteľku Barbaru, ktorá je šťastne vydatá za kolegu Laca a ďalším logickým krokom je rozšírenie rodiny. Myslíte si, že materstvo je pre ženu maximálnym naplnením alebo existujú životné osudy, ktoré prinesú žene šťastie aj bez detí?

Ja si myslím, že šťastie si človek vytvára v sebe. Niekto vidí naplnenie v deťoch, iný vo svojich aktivitách.. Poznám plno žien, ktoré nechceli mať deti a hoci ja som opačný typ, tak nemám pocit, žeby boli nešťastné. Každý máme iný osud a nastavenie a normu šťastia má každý inde.

Ako ste vnímali vy učiteľský zbor ako mladé dievča a ako teraz, už ako matka dvoch synov?

Teraz im gratulujem. Ja som nebola ideálna... také to tiché dieťa, ktoré pokorne sedí v lavici a prijíma vedomosti. Mňa bolo počuť, odvždy som mala veľa energie a nie každý učiteľ mal pre to pochopenie, ale  na druhej strane mal veľa pozitívnych spomienok. Dnes je situácia iná. Školstvo je poddimenzované, zastaralé, učitelia podhodnotení..  a majú mimoriadne náročné podmienky na prácu. Nezávidím im a obdivujem každého, kto napriek v školstve  ostáva a snaží sa fungovať a mať radosť zo svojej práce. Pre mňa je učiteľ poslanie, trávia s našimi deťmi väčšinu času a myslím, že by sme tak mali k nim aj pristupovať.

Máte dvoch synov, Simona a Félixa, ako pozerajú na vaše povolanie? Prejavujú sa aj u nich herecké sklony?

Nemyslím si, že ich moje povolanie nejako špeciálne tankuje, oni majú iné idoly, vlastný svet a ja som mama, čo si robí iba svoju prácu. Takže žiadne recitačné súťaže, žiadne umelecké pretlaky nevidím. Zaujímajú ich úplne iné veci  a ja verím, že si každý v živote nájde svoju vlastnú cestu.

Váš partner Juraj má z predchádzajúceho manželstva tiež dve deti. V dnešnom ponímaní tvoríte tzv. patchwork rodinu, pomáha vám v náročných momentoch humor?

Nielen v náročných. Mne pomáha humor odvždy, bez neho by som nedýchala a myslím, že sme nastavení dobre a rozumieme si, čím viac ľudí pokope, tým väčšia sranda.

Žili a pracovali ste v Anglicku, v Taliansku, otec vašich detí je Francúz, neostali ste teda nikdy natrvalo v zahraničí? Čo vás priviedlo nazad do domoviny?

Nikdy som neplánovala zostať v zahraničí navždy. Páčilo sa mi zažiť a okúsiť nové veci, ale vždy som vedela, že sa vrátim a, že mi je najlepšie doma. Predsa len sú korene. A s mojou  rodinou sme si blízki, nechcela som byť ďaleko.

Ako vnímate mladú hereckú generáciu? V čom sú podľa vás iní než ste boli vy?

V prvom rade majú veľmi veľa príležitostí a možností.  Dnes môžete robiť veci od výmyslu sveta, keď nie v TV a divadle, tak na internete. Nemôžu povedať, ..“ja by som to robil lepšie, keby som mohol.“ Lebo majú plno možnosti sebarealizácie“ keď som začínala, neboli žiadne platformy, na Slovensku sa skoro vôbec netočilo, divadlá boli  iba kamenné , zopár alternatívnych a koniec. Museli ste mať šťastie, aby o vás niekto vedel, dnes vám stačí váš telefón s kamerou a nadšenie a môžete skúšať. V tom je výhoda  mladšej generácie  a vidím, že sú teda omnoho sebavedomejší chvalabohu.

V poslednom období sa veľa hovorí o „pohnutej“ situácií u nás, aj vo svete. Ako zvládate spoločenské procesy s nie pozitívnou vidinou?

Prestala som vedome čítať dennú tlač  orientujem sa na pekné veci. Lebo tá kopa negativity nie je vhodná pre duševné zdravie. Okrem toho som niekde v hĺbke duše optimista a verím, že každá kríza, aj keď veľká, má svoj koniec.  Bude zase dobre. Inak neviem žiť, iba s tým, že slnko  zasvieti. Strach okypťuje, asi sa budeme musieť o dosť uskromniť a naše životy sa zmenia, ale keby som mala by stále naštvaná a ustráchaná , že čo sa na nás valí, tak  naštvanej mi pôjde aj to uskromňovanie horšie.

Medzi naše najnovšie projekty patrí film o Slovákoch na dolnej zemi, Vitaj doma, brate! Stojíte za prácou producentky spolu s vaším partnerom Jurajom Brockom. Ako sa vám spolu robilo a prečo by sme mali film vidieť?

Mne sa s mojím partnerom robí super a keďže máme rozdelené úlohy, tak ani ponorka nehrozí. Vitaj doma brate je  krásny film. Preto by ste ho mali vidieť, je o tom ako žijú vojvodinskí Slováci a má v sebe človečinu. A sem tam sa zasmejete.

Nedávno ste v rozhovore spomenuli, že navštevujete psychologičku. V súčasnosti je to jedna z možností ako zvládnuť všetky tlaky na nás útočiace. Aké formy psychohygieny ešte praktizujete?

Ľahký šport a knihy. A deti. Lebo sa mi pri nich toľkokrát denne zastavuje mozog, že aspoň nemyslím na blbosti. Po covide sa mi vrátila hyperfunkcia štítnej žlazy a som v liečbe a bohužiaľ vedľajší efekt je priberanie. No nič..bojujem.

Na čo sa najbližšie tešíte?

Na to, že smerujem k tomu, by som prestala brať lieky a, že budem v poriadku. Lebo určite budem.

- - Inzercia - -